Reč kvetov je nežná, no pretrvá veky.

Pretrvá i mramor a svety preletí

jej tajuplný rým.

Zatiaľ, čo z kameňa čas písmo dávno zmaže,

verš kvetov ostane.

A naše duše s ním.

Ak skaly rozmrví bes času rozpútaný

a hnev Boží zmení paláce v prach a rumy,

reč kvetov, protokol o kráse napísaný,

bude šumieť večne. A nič ju neprešumí.

Až my budeme prach, kvety tu ostanú

a otvoria náruč vôňou obostlanú,

v nej tí, čo prídu po nás, začujú naše slová

a s kyticou kvetov k nám prídu opäť.

Znova.

***