Načúvam.

V diaľke zvonia zvony.

Ich jasné, no vzdialené tóny

sa rozlievajú po kraji, jak voľakedy dávno,

keď ako "papaji" sme dýchali onen svieži

strieborným vetrom sýtený vzduch.

Zostarlo telo

i duch časom utrpel mnohé údery a rany.

No Ty si v spleti strát a nálezov

ostala s nami Štiavnica!

Stojím v reťazi hôr s obnaženou hlavou :

Hľa tam krásavica,

vstupná to brána do našich dávnych snov

odená v rúchu zelene i rúchu sivých skál

s prastarými múrmi, čo ich čas ošarpal,

milá však nášmu srdcu,

milá sťa rodná tíš.

Jak láskavá mama nás vždy pohľadíš

a schováš v náručí strmých ciest,

pohojdáš v jazerách

Ty mesto všetkých miest, kde zlievajú sa veky

a dýcha sviežosť jara.


Čo ako si stará, Štiavnica,

mladosť vždy v Tebe kypí :

To zhutnený všerozum, banícka tvrdá práca

a trpký ľudský pot

sa v zemi nestráca, lež tryská v novej sile.

Sú chvíle veľmi dávne,

sú chvíle okamžiku:

A oboje tu stoja, spolu v jednom šíku

a ty sa na ich krídlach vrátiš do mladých liet.


Postojíš,

načúvaš,

prehodíš zopár viet s priateľmi, čo dávno zosiveli,

čo z nich i najčernejší je ako všetci: Biely.

Posmútiš nad tými, čo od nás odišli

tichúčko posedieť k zášernému vínu,

s tými, čo ostali, kmeťovskú psinu spravíš

a znova načúvaš

a znova postojíš

pri hlase "veľkého štiavnického zvona", dojatie neutajíš...


***