Prídeš vždy nečakane
tajomná mámivá ľudská krása.
Kľačím u tvojich nôh a dvíham dľane
s perľami nočnej rosy.
Znova a zasa bežím bosý
k pramienkom tvojej krvi,
ale nikdy nie som prvý, môj sen,
lebo ja som noc a ty nádherný deň.
Si sladším snom mojich snov
a prosím stvoriteľa,
aby som sa nikdy neprebudil,
aby som večne blúdil, nečujne ako duch
cestami tvojich túh.
Keď sa mi vkradneš do sna
si náruživá i cnostná a ako ranný
svieži vzduch ostaneš cez deň v spomienkach.
Túľam sa s tebou v myšlienkach,
keď spánok nejde na viečka.
Si pramienok, si riečka riek
v nej sa roztápam sťa jarný sneh
a ty ma obklopíš vidinami.
Vtedy sme blažene a nekonežne sami :
Ty rozprávková
a ja so svojími myšlienkami.
Pozri i ty na mňa jasnými očami
Boh nad nami
On vie prečo sme sa stretli
a možno iba preto,
aby sme si hlbšie nazreli do duší.
Ale my vždy vieme čo sa sluší
a preto tiež vieme, že stretnutie tiel
je náhodné, iba puto duší je večné ...
***