Reč kvetov je nežná, no pretrvá veky.
Pretrvá i mramor a svety preletí
jej tajuplný rým.
Zatiaľ, čo z kameňa čas písmo dávno zmaže,
verš kvetov ostane.
A naše duše s ním.
Ak skaly rozmrví bes času rozpútaný
a hnev Boží zmení paláce v prach a rumy,
reč kvetov, protokol o kráse napísaný,
bude šumieť večne. A nič ju neprešumí.
Až my budeme prach, kvety tu ostanú
a otvoria náruč vôňou obostlanú,
v nej tí, čo prídu po nás, začujú naše slová
a s kyticou kvetov k nám prídu opäť.
Znova.
***